Pole

Mal iba kozu a malé políčko. Maniok, arašidy, paradajky a plantény. Nikdy viac nepotreboval. Nikdy nešiel na trh, aby niečo z úrody predal. Ak sa urodilo viac ako potreboval, vymenil trs planténov za balík soli alebo súdok palmového vína od suseda. Nikdy si na trhu nazarobil ani frank. Nikde nepracoval a v živote nepočul o penzii. A keď mu raz starosta ukázal počmáraný papierik s obrázkom akejsi staré budovy, hlavou neznámého človeka a nápisom 1 000 CFA, bez výrazu si ho obzrel, zošúľal do rúrky a vrátil mu ho. Nikdy nepochopí, prečo by mal vymeňat životne dôležité veci za papierky. Nemá prečo predávať svoju prácu, predávať samého seba a česť svojej rodiny.

Potom prišli ľudia z mesta. Povedali mu, že za políčko dostane stotisíc frankov plus o čosi menšie pole kúsok stranou. „Obrobíš si ho a za rok ti dá rovnakú, ak nie väčšiu úrodu. A navyše máš stotisíc!“

Stotisíc papierkov! Kam sa až dostal tento svet! Hrsť bankoviek šmaril ľudiom z mesta pod nohy a povedal nie. Potom prišli bagre a on si lahol mezi kriky manioku. Uvelebil sa do jarku a čakal, kým ho stroj nezatlačí do zeme. Ak si chcú vziať pole, tak jedine s jeho kostrou. Dvaja muži v uniformách mu tresli niekoľko faciek a poľahky ho odtiahli až do chalupy. Vzdoroval celou silou, hádzal sa o zem a trhal sa im zo zovretia, ale jeho starecké telo bolo prislabé na svaly stavebných robotníkov.

Cez jeho pole onedlho vybagrovali trasu pre novú cestu, čo mala spájať hlavné mesto s ropnými poliami na severe. Valce udusali laterit a on videl, ako zem krváca. Po čase stavbu zastavili, neboli peniaze. Zostala po nej len nemá a hlboká brázda s valmi odhádzanej hliny po stranách.

Sused ho nakoniec presvedčil, aby sa šiel pozrieť na miesto, kde malo ležať jeho nové pole. Díval sa na malý fľak kamenistej zeme, zarastený krovím a ostnatou burinou a potvrdil si to, čo tušil od začiatku. Už nebude mať silu začať odznova. A už vôbec nie na tomto mieste. Vrátil sa do chalupy a zo šuplíku vytiahol hrsť bankoviek. Rozhádzal ich po zemi a sledoval, ako sa s nimi pohráva vietor. Potom ich pozbieral a časť si strčil do vrecka. Vedel, že prehral a z poníženia mu vyhŕkli slzy.

Pôjde piť a kúpi si ten najdrahší alkohol.

Prekonávanie hraníc

„Nie. Dám si iba jedno pivko, mám dosť,“ povie Rafael a sadne si za svoj tradičný stôl, ktorému bolo treba už desať rokov podložiť jednu nohu. „Ináč by som sa povracal.“ Sedí tu každý deň, pretože to je najkrajšie miesto na svete. S chladničkou a výhľadom do doliny. Celý život tu má ako na dlani.

Včera oslavoval odchod svojho suseda. Ženy plakali, muži pili rum a spomínali. A Rafael najviac. Boli najlepší priatelia. Pri tom kývajúcom sa stole presedeli celú večnosť. Bozkával mu šedivé vlasy i studené dlane. S každým si pripil. Opravoval rečniacich a dopĺňal ich príhody. Chcel si spomenúť a chcel zabudnúť. Kričal do tmy, aký neobyčajný bol Woliho obyčajný život. Spieval a tancoval s vyvrátenou hlavou, aby mohol kývať hviezdam. Túžil vryť si do pamäti veci, o ktorých sa rozprávali a zároveň si všetko z hlavy vymazať. Zabudnúť na večery v bare Solution. Ale toľko rumu nie je na celej zemeguli.

Bolo toho tak akurát. Dnes sa necíti najlepšie.

Odpije si z orosenej fľaše a vzdychne. Tak, ako vzdychajú starci, čo zostávajú sami. Na terase sa objaví Woliho najstaršia dcéra. Tá, ktorej lýtka tajne obdivoval. Hanbil sa za to ako pes.

„Pekne ste včera o otcovi rozprávali. Dáme si spolu pohárik,“ povie a postaví pred neho poldecák silnej domácej pálenky. Rafael vie, že by mal brzdiť. Ak ho vypije, neskončí sa to dobre. Automaticky opakuje ženine pohyby. Pohár si priloží k ústam a ovalí ho štipľavý zápach alkoholu. Vyvracia všetko, čo na nočnej oslave zjedol. Je toho plný stôl.

„To je hosť, ako sa patrí. Presne vie, kedy má dosť,“ povie krčmár a vytiahne z vedra handru. Aj tak už dlho neupratoval.

Nemám na čo zabudnúť

„Kde si zasa bol celú noc?“ opýtala se odmerane jeho žena, keď pred ním ráno tresla tanierom o stôl. Kde bol celú noc? To je fakt dobrá otázka! Okolo deviatej sedel v bare U koňa a odvtedy si nepamätá vôbec nič. Vie len, že niekde musel jesť, pretože ohriate slepačie paprčky ho ani trochu nelákajú. Inokedy by dal nevie ča zato, aby ich mohol oblizovať a chrúmať, ale teraz mu je ťažko, len na ne pozrie. A nie je to po prvý raz, čo nevie odpovedať na podobné ženine otázky.

V poslednom čase zabúda čoraz častejšie. Nepamätá si, čo robil v noci, v práci si nepamätá, či bol doma, a večer nevie, čo celý deň vlastne robil.

Kde si bol celú noc? To by bola dobrá otázka pre muža, ktorý sa s kolegami pravidelne vláči po baroch, obháňa lacné prostitutky při hlavnej stanici a na predmestí, alebo chodieva za milenkou. No nič z toho nie je jeho prípad. On len jednoducho dôjde domov, vyzuje si topánky a v tom okamihu ho prekvapí otázka. Čo by ste odpovedali na mieste?

Bol som len tuto s priateľmi.

Ak ma namieste podrežeš, neviem si vybavit ani chvíľu z minulej noci.

Zaspal som za stolom v práci. Mám nejako veľa roboty. Bol som si poobzerať nejaké mladé dievčatá. Mohol by povedať prvé, čo by mu prišlo na jazyk, vyhovárať sa, alebo si lámať hlavu a nakoniec zosmoliť ten nejuveriteľnejší odhad. Nič z toho by však nebola pravda. V hlave má prázdno. Prázdno podobné dňom, ktoré sa vlečú jeden za druhým, nociam, čo nezanechajú žiadnu pamiatku.

„Nikde som nebol a nič som nerobil. Ver mi. Neklamem.“

Marek Vadas (1971, Košice)

Prozaik. Absolvent FF UK, žije v Bratislavě. Čerstvý držitel ceny Anasoft Litera za sbírku povídek Liečitel (2006). Mezi jeho další publikovaná díla patří: Malý román (1994, Prémie Literárního fondu), Univerzita (1996, spoluautor Eman Erdélyi), Diabol pod čapicou (2002, spoluautor Eman Erdélyi), Prečo sa smrtka smeje (2003), Rozprávky z čiernej afriky (2004, Cena Bibiany za nejlepší a nejkrásnější dětskou knihu sezóny). V současnosti pracuje spolu s Emanom Erdélyim na barevné cestopisné knize Slovensko – perla džungle (vyjde v roku 2008).